Dnes je nedeľa, 28.február 2021, meniny má: Zlatica
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh na pokračovanie: Ľahký flirt nás dostal až do postele 2

november 11, 2020 - 20:44
...Obrátil sa na mňa a znovu žmurkol. Akože, ja naozaj netuším, či to je nejaký nový trend, žmurkať po ľuďoch zakaždým, keď ich uvidíš, ale dosť ma to vytáčalo. Nahodila som letmý úsmev a pokračovala vo vybaľovaní kníh. Za to, ako som si ich tam napratala by som sa vyfackala. Už len z princípu.
Foto: 
shutterstock.com

Niekde v strede hodiny na mňa prišla neskutočná únava. Mala som pocit, že aj keby si náhodou pichnem perom do ruky, nič by som necítila. V tom do mňa strčil žmurkajúci spolu sediaci. „V pohode?“ Nechápala som prečo sa ma to pýta. Až po chvíli som si uvedomila, že spím po sediačky a naozaj som nevyzerala „v pohode“. „Hej jasné, nič sa nedeje,“ odpovedala som zdvorilo. „Nie si zrovna typ, ktorý by vymetal každú párty, tak z čoho toľká únava?“ Tým chcel naznačiť, že nie som zábavný typ alebo čo? Zmohla som sa len na mávnutie ruky. Vedela som, že ak otvorím ústa, rozpútam debatu, z ktorej sa mi dvihne tlak. I keď, asi by sa mi to celkom zišlo.

Po prednáške ma znovu zastavil a spýtal sa, či nechcem zviezť. „Pozri sa, jednak mám dom 5 minút od školy a po druhé, o čo ti ide? Máš urgentnú potrebu porozprávať sa so ženou, ale nechceš rozoberať odtieň laku na nechty, či ťa trápi nebodaj niečo vážnejšie? Vieš, hovorím to preto, lebo mi moc neprídeš ako typ, ktorý by mal okrem dilemy pri výbere outfitu na párty nejaké starosti.“ Musela som. Aspoň malý náznak spätného úderu za to, ako nepriamo naznačil, že som nudná. Nemám síce potrebu sa každý obdeň opúšťať nad životom s fľašou vodky, ale vtipná som, a to dostatočne.

advjhbaidk.jpg

Foto: 
shutterstock.com

Popri tom, ako nastupoval do auta mi odpovedal: „Nie, myslel som tým, či nechceš zviezť. To je všetko. Máš hádam 40 kníh. Okrem toho, tá taška vyzerá, že to o chvíľu vzdá. S tebou aj tvojimi knihami. Ale v poriadku, ak o to nestojíš, pokojne sa prejdi. Prajem ti príjemný deň.“ A toto malo znamenať čo? Moje mozgové závity sa iba málokedy stretli so systémovým zlyhaním, no toto bola jednoznačne situácia, ktorá si žiadala reštart. Odkráčala som domov. Tá taška bola ozaj ťažká, a aj keď to nikdy v živote nepriznám nahlas, skutočne to vzdala. Na druhú stranu, bojovala statočne, a to si cením.

Nasledujúce ráno ma čakal zápočet z ústavka. Predchádzajúci deň blbec skončil odbitím polnoci, takže som bola fresh. Entuziazmus ma opustil akonáhle som prekročila prah učebne, v ktorej bolo zhruba 7 ľudí (prezenčka ma neprekvapila). Zo stredu miestnosti vystrelila ruka smerom ku mne. Kto iný, než vtipný pán „taxikár“. „Ale no vitaj,“ zahlásil do éteru a všetky oči zrazu zastali na mne...

Pokračovanie nabudúce 

- - Inzercia - -