Dnes je sobota, 28.november 2020, meniny má: Henrieta
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Demokracia nie je zadarmo

október 06, 2020 - 08:00
Bieloruska Táňa žije vo svojej rodnej krajine celý život a priblížila nám situáciu dnešných dní. Krajina sa vzmáha pomocou ľudu, jeho neutíchajúcej energie a túžby po spravodlivosti.

Ako vyzerala krajina pred vypuknutím protestov a po nich?

Dá sa povedať, že krajina sa úplne zmenila. Keby som bola niekoľko mesiacov niekde mimo a vrátila by som sa iba teraz, neverila by som, že to je moja krajina.

Vždy som si myslela, že sme národ, ktorý iba trpí a mlčí. A niečo ako heslo u nás vždy bola fráza, ktorú často opakujú starší ľudia: „Len aby nebola vojna“. Nevadí, že sme dosť chudobný štát, že nemáme slobodu slova, že vláda sa snaží zakaždým ukázať, že nemáme žiadne práva - len aby nebola vojna.

Ale ešte na jar, kedy sa začala pandémia, sme pochopili, že nie sme ten mlčiaci národ a, že spolu dokážeme veľa. Potom sa začala predvolebná kampaň a konečne sme mali takých silných kandidátov, ktorí mali obrovskú podporu u voličov. Bohužiaľ, všetci vieme, ako funguje náš volebný systém, vieme, ako prebiehajú voľby a všetci rozumeli, že budú zmanipulované aj tentokrát, ale nikto nečakal, že natoľko očividne. 

Myslím si, že naozaj väčšina ľudí ani neočakávala, že protesty budú trvať tak dlho.

Čo sa týka zmien, okrem toho, že sa teraz často bojíme ísť po ulici, najme keď niekde blízko vidíme vojakov, policajtov či policajne auto, zmenili sa aj vzťahy medzi ľuďmi. Takú podporu od spoluobčanov sme asi necítili nikdy. Počas nedeľných protestov ľudia nesú pre iných vodu aj jedlo, ukrývajú od policajtov, ponúkajú pomoc tým, koho zadržali. Teraz je naozaj historicky moment, kedy sme sa prebudili ako národ. Začali sme viac mať radi svoju krajinu, trochu častejšie hovoriť po bielorusky, pochopili sme, že už nechceme mlčať a hlavne začali sme mať radi a podporovať jeden jedného. 

4b2tuleiemg.jpg

Foto: 
Zdroj: Archív T.A.

Ako vyzerá súčasná situácia? Na uliciach, v práci?

Momentálne na uliciach už je pokojnejšie, než v auguste. Cez týždeň nie sú také výrazné protesty, skôr lokálne, všade v meste. Ale v nedeľu sú obrovské prechádzky, kam idú desaťtisíce ľudí.

V práci samozrejme hlavná téma o ktorej hovoríme cez celý deň je politika a situácia v krajine. Našťastie pracujem v súkromnej firme a celou firmou sme podporovali štrajk, spolu s kolegami chodíme na protesty. Ale v štátnych inštitúciách to vyzerá inak. Jasne že aj tam sú veľa ľudí, čo nepodporujú Lukašenka, ale nemôžu vyjadrovať svoje názory, lebo sa boja stratiť zamestnanie. 

21nsbokn33u.jpg

Foto: 
Zdroj: Archív T.A.

Ako reagujú bežní ľudia na to, čo sa deje?

Bohužiaľ, dá sa povedať, že ľudia sa rozdelili na dve skupiny: za a proti Lukašenka. Lenže všetci, kto chodí na protesty proti Lukašenka chodia tam dobrovoľne a veľa z tých, čo chodia na mítingy za neho idú tam „lebo musia“. A vláda sa snaží urobiť všetko, aby to rozdelenie bolo čím výraznejšie a zdá sa mi, že chcú aj vyvolať konflikty medzi tými dvoma skupinami. Ale to sa im nedarí, lebo máme naozaj mierne protesty. Bohužiaľ, pridelili aj každej skupine svoju vlajku, jednej historickú bielo-červeno-bielu, druhej štátnu červeno-zelenú. Ale my sme jeden národ, máme historickú vlajku, ktorá sa používala kedysi, máme štátnu vlajku, ktorú máme teraz a ani nechceme žiadne rozdelenie. Chceme len žiť ako jeden národ v slobodnej krajine, kde každý má právo vyjadrovať svoj názor a vedieť, čo sa deje naokolo. 

Jasne, že nie všetkým sa páči, že cez víkend nedá sa ísť na prechádzky či do obchodov niekde do centra mesta, že v nedeľu máme vypnutý internet, že na uliciach často trúbia auta a kričia protestujúci. Ale väčšina rozumie, prečo a hlavne načo sa to všetko robí a, že len musíme trochu vydržať.

ifk0fnfughg.jpg

Foto: 
Zdroj: Archív T.A.

Čo sa prezentuje v lokálnych médiách?

V štátnych médiách, mám taký pocit, ukazuje sa život v nejakej inej krajine. Lebo podľa nich na protesty chodia iba „narkomani, alkoholici a nezamestnaní“. Na jednom z nedeľných protestov som počula ako staršia pani, ktorá išla vedľa mňa, prekvapene povedala „Prečo hovoria, že sú tu samé alkoholici? Chodím už pár hodín a ani pivo tu nikto nepije. Pozri, akí pekní ľudia sú všade“. Či, napríklad, majú problém aj s rátaním protestujúcich a hovoria, že bolo ich 20krát menej.

A aj naša obľúbená fráza, že všetkým protestujúcim platia a že financujú to všetko Česko, Poľsko a Litva. 9.-10. augusta, keď sme počúvali za oknom výbuchy a strely a báli sme sa zapáliť svetlo v byte, lebo policajti strieľali po oknách ak tam niekoho videli, v štátnej televízii ukazovali ako krásne a pokojne prebehali voľby a koľko stáli chlebíčky v školách kde boli volebné komisie.

Kedy sme plakali, počúvajúc ako kričia ľudia, ktorých mlátili vo väzení Okrestina, v štátnych médiách hovorili, že tí protestujúci si namaľovali modriny farbou. Ja napríklad, nikdy nezabudnem na video, ktoré niekto natočil z okna budovy kde pracujem: oproti nám sa nachádza jedno z okresných policajných oddelení a tam vo dvore ležali muži, ktorých zadržali na protestoch, ležali na zemi so zviazanými za chrbtom rukami, jeden na jednom, taká veľká hora z ľudí, a policajti chodili okolo a bili ich nohami aj obuškami. Jasne že ani toto neukázali v televízii. 

Pre mňa ešte aj to je jeden z dôvodov, prečo chodím na protesty.

nmwegapfncc.jpg

Foto: 
Zdroj: Archív T.A.

Aké sú momentálne vyhliadky do budúcnosti?

Na túto otázku asi neodpovie nikto. Veríme, že naozaj budeme mať iné voľby, kde naše hlasy zrátajú správne. Jasne, že sú aj momenty, kedy si myslíme, že nič sa nezmení. Ale zároveň aj rozumieme, že by bolo hlúpe očakávať, že len pôjdeme na ulice a odrazu všetko bude tak ako chceme. 

photo_2020-10-03_00-38-51_2.jpg

Foto: 
Zdroj: Archív T.A.

Je možné sa po krajine slobodne pohybovať, protestujúci nemajú obavy?

Samozrejme, že majú. Nielen práve počas protestov ale aj kedykoľvek. Niekedy, keď vychádzam z domu a viem, že musím ísť cez centrum mesta, tak rozmýšľam, že radšej si dnes dám tenisky, nie lodičky, aby som mohla utiecť keby niečo. Snažíme sa nemať v mobile fotky z protestov, lebo ak zadržia policajti, kontrolujú, čo máš v mobile. V nedeľu, keď sú teraz najväčšie protesty, je nebezpečne všade, lebo zadržať môžu aj vo dvore vedľa doma, tak sa všetci snažia pohybovať sa iba veľkými skupinami. 

Kto alebo čo vlieva Bielorusom nádej, že sa situácia pohne k lepšiemu?

Ľudia. Ten optimizmus, ktorý máme. Ten humor, s ktorým sa smejeme nad vládou  a kreslíme plagáty. Tá vytrvalosť, s ktorou vešiame bielo-červeno-biele vlajky všade v meste. Tá solidarita a pomoc, ktorú sme nikdy neprejavovali tak ako teraz. Porozumenie, že nemôžeme to všetko len tak nechať kvôli ľudom, ktorí zahynuli, ktorých policajti zmrzačili fyzicky aj psychicky, ktorí museli utiecť z krajiny. A hlavne taký asi neznámy doteraz pocit blížiacej sa slobody, ktorý máme, keď ideme na nedeľne protesty. 

- - Inzercia - -