Dnes je sobota, 28.november 2020, meniny má: Henrieta
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 10 - Listy od mŕtveho

apríl 01, 2020 - 15:00
Eva po dlhšom váhaní prijme Marekovu ponuku, že ju bude sprevádzať na ceste do Bosny. Vybavia si všetky potrebné formality, trasu si dôkladne naplánujú. V momente odchodu ich však čaká prekvapenie. Eva nájde v poštovej schránke list so strohým textom: „Nehľadaj ma, Andrej.“ Písmo sa na prvý pohľad skutočne podobá písmu jej nezvestného manžela. Ale je to skutočne tak?

Cesta do neznáma

„Bože to je nádhera,“ vzdychla si Eva, keď sa pred ňou rozprestrela nádherná scenéria krajiny v povodí Neretvy. „Veru, stvoriteľ tu kreativitou nešetril,“ prikývol Marek, hľadiac ako očarený na obrovské skalné bralá, pomedzi ktoré sa v nespočetných zákrutách kľukatila divoká rieka. Do Bosny pricestovali pred tromi dňami a stále mali pocit, že sa ocitli v akomsi inom, priam rozprávkovom svete. Kontrast medzi krásou, ktorú tu vytvorila príroda a ešte stále viditeľnými ranami spôsobených vojnou, bol bolestivým svedectvom ľudskej malosti a krutosti.

V Mostare si prenajali auto a služby tlmočníka Sadka, ktorý ich sprevádzal krajinou. Sadko bol naozaj dobrou investíciou. Dokonale poznal nielen tunajší kraj, ale mal aj veľmi užitočné neformálne kontakty s miestnymi úradmi a orientoval sa aj v podsvetí. No bol veľmi korektný, inteligentný spoločník a keď ho Eva oboznámila s účelom svojej cesty, pocítil k dvojici sympatie, prerastajúce rámec zmluvy.

Vďaka nemu sa im na príslušnej policajnej stanici podarilo vypátrať adresu jedného z rafterov, ktorí sa pred rokmi stali svedkami tragédie pätice Slovákov.

Žil v malej dedine neďaleko Banja Luky. V osade bolo len pár domov, ku ktorým viedla nevyasfaltovaná cesta, meniaca sa počas daždivých dní na bahno. Vošli do dvora dvierkami v obrovskej drevenej bráne. Eva s Marekom sa neveriacky pozreli na seba. Mali pocit, že sa ocitli kdesi v devätnástom storočí.  Dvor pripomínal samostatnú mini enklávu, kde všetko malo svoje logické miesto. Obytná časť, maštale pre hospodárske zvieratá a uprostred trónila drevená studňa. Tu sa skrátka zastavil čas. Túto priam dokonalú idylu minulosti narúšali dve spojené unimo bunky s vodáckymi potrebami. Z dverí vyšiel vysoký statný muž a zvítal sa so Sadkom ako so starým známym. Muži podišli bokom a dlhé minúty sa o niečom bavili vo svojej rodnej reči. Eva sa namáhala, napínala uši, ale nedokázala dešifrovať, o čom sa bavia. Sadko si všimol jej napätý pohľad. „Bohužiaľ, hovorí, že všetko, čo vedel, už povedal polícii pred rokmi. Iné informácie nemá. Pamätá si Andreja, vraj sa s ním bavil v tábore, ale potom ho už nevidel a nemá nijaké informácie. A mám ti vysloviť úprimnú sústrasť,“ dodal smerom k Eve. 

Trojica sa chystala na odchod, keď im do cesty vstúpil starý muž, hlava rodiny. Podišiel k Eve, zahľadel sa jej do tváre a povedal: „Táto krajina má zázračnú moc. Mnohí, ktorí sem prídu, jej natoľko podľahnú, že už v sebe nenájdu silu na návrat.“ Sadko prekladal slovo po slove a zdalo sa, že túto vetu nepočul po prvý raz. Eva bola skutočne zmätená. Udalosti posledných dní a týždňov vniesli do jej mysli chaos, ktorý akoby nič nespájalo. Ale predsa, na dne toho zmätku silnelo presvedčenie, že jej cesta nie je zbytočná a prinesie výsledok. Nemýlila sa...

..........

V Bosne boli čosi vyše mesiaca. Marek mal pocit, že už pomerne dobre rozumie miestnym, jazyková bariéra sa zmenšovala a stretnutia s ľuďmi boli bezprostrednejšie .

„Neretvu už poznám hádam lepšie ako Váh,“ vzdychla si Eva a vyložila unavené nohy na stoličku. „Myslíš, že je ešte nejaká zátoka, brod, alebo miesto, ktoré sme neprešli? Podľa mňa by sme už mohli poskytovať konzultácie miestnym vodohospodárom,“ prehodila s trpkou iróniou. „Určite by to ocenili,“ prikývol Marek. „Možno by ma to uživilo lepšie ako práca slovenského učiteľa.“

Eva vylovila z kabelky Andrejovu fotografiu. „Pozri, už je celkom ošúchaná. Vieš si predstaviť, koľkými rukami prešla?“ Položila otázku na ktorú v podstate ani nečakala odpoveď.

„Evi, od zajtra sa vydávame od rieky smerom k horám,“ Marek sústredene pozeral do mapy rozprestretej na stole. Sám nevie prečo, ale v tomto prostredí  viac dôveroval klasickej mape ako google vyhľadávaču. „Bude to dosť náročné.  Nemôžeme tušiť, čo všetko nás tam čaká.“ Eva prikývla. Bola si vedomá, že sa chystajú do oblastí, kde za ich bezpečnosť nikto neručí. Napokon, upozorňovali na to všetky turistické informácie hneď pri vstupe do krajiny. Opustené horské oblasti, neprístupné údolia, ku ktorým neviedli takmer nijaké cesty, boli veľkou neznámou. No o to viac ju lákali...

Malý penzión, v ktorom sa ubytovali, stál na okraji mestečka, na dosť opustenom mieste. Pôsobil ako oáza pokoja, nebyť dier v omietke, ktoré tu ostali po delostreleckých ranách.

Evu prekvapilo, že napriek vrcholiacej turistickej sezóne boli takmer jedinými hosťami. Okrem nich tu bola ešte nejaká rodinka z Turecka a inak nik.

Po večeri ešte posedeli spolu na terase a potom si zaželali dobrú noc. Marek a Sadko mali izby na prvom poschodí, Eve sa ušiel pohodlný a komfortný apartmán na druhom.

Pred spaním vyšla na terasu a zahľadela sa do temnej noci. Odrazu pocítila priam neskutočnú istotu, že tam v tej nepreniknuteľnej  diaľke sa ukrýva Andrej a že na ňu čaká....

Dlho nemohla zaspať, prehadzovala sa z boka na bok v akomsi vnútornom nepokoji. Keď jej už konečne spánok padal na viečka, strhla sa na zvláštny zvuk. Zdalo sa jej, že na chodbe počuje ťažké mužské kroky. Sadla si na posteľ a už celkom prebudená sa započúvala do nočných zvukov. Nie, nemýlila sa, skutočne tam pred jej dverami niekto stál a prešľapoval na mieste. Dokonca sa jej zdalo, že počuje šťukať kľučkou od dvier.

Vyskočila celá zdesená. Prvotnú, upokojujúcu myšlienku, že azda Marek jej niečo dôležité chce povedať, zahnala logickým: „Veď by predsa zavolal.“

Nazrela cez kukátko vo dverách. No na chodbe nebolo ani živej duše, ale svetlo, ktoré fungovalo na fotobunku osvetľovalo celý priestor a zhaslo až po pár sekundách.

..........

Terénnym autom sa predierali neupravenými lesnými cestami, riadiac sa neoficiálnou mapou, ktorá vznikla v čase vojny a ktorú bohvie odkiaľ vyčaroval Sadko.

Boli na nej zaznamenané samoty a aj opustené budovy, v ktorých počas ozbrojeného konfliktu nachádzali útočisko prenasledovaní, alebo partizánski vojaci. Nikto presne nevedel, koľko ľudí ich obýva v súčasnosti, no vedelo sa, že mnohé z nich sú stále obývané. Presná evidencia neexistovala, ich osamelí obyvatelia jednoducho vypadli zo systému. Ideálne miesto pre tých, ktorí sa túžili z akýchkoľvek príčin skryť pred svetom.

„Treba si dávať veľký pozor,“ upozorňoval Sadko. „Kdekoľvek v zemi sa ešte môže skrývať nevybuchnutá munícia. Tieto priestory nie je možné vyčistiť.“

Ani nemusel dlho vysvetľovať. Za najbližšou zákrutou sa im naskytol hrôzostrašný pohľad na vrak podobného terénneho vozidla, v akom sa práve viezli oni.  „Kedy sa to stalo?“ ukazovala roztrasená Eva na miesto tragédie. „Čo ja viem?“ pokrčil ramenami Sadko. „Pred mesiacom, dvomi, pred týždňom?“ Takéto veci sa tu dejú ešte pravidelne,“ vecne skonštatoval a obišiel vrak nezúčastnene, akoby sa vyhýbal výmoľu na ceste.

Po niekoľkých kilometroch bola cesta už úplne neschodná a ďalej museli pokračovať peši. Ich cieľom bola malá usadlosť ukrytá v lese, ktorá síce bola zaznamenaná na mape, ale či sa tam aj skutočne aj nachádzala, nikto netušil.

Predierali sa pomedzi húštiny, ruky, nohy a nepokryté časti tela mali už úplne doškriabané od suchých konárov a ihličnanov. Asi po dvoch hodinách namáhavej cesty sa konečne les pred nimi otvoril a zjavila sa útulná čistinka, cez ktorú pretekal horský potôčik. Uprostred nej stála jednoduchá kamenná stavba a pred ňou sedel starý muž, žmúriaci do slnka. Na prichádzajúcich nečakaných hostí sa pozrel ako na prízrak. Čosi zakričal vo svojom nárečí a čoskoro pribehli ďalší obyvatelia opustenej usadlosti. Manželka a jeho brat, taktiež so ženou. Ich deti už dávno odišli kamsi do sveta, ďaleko za hranice, len oni tu ostali žiť životom svojich predkov, ktorý nedokázali opustiť.

Eva k nim pristúpila s Andrejovou fotografiou v rukách. Obaja starci s kamennou tvárou zavrteli hlavou, akože netušia, o koho ide, no jedna zo žien sa neovládla. V očiach sa jej zjavila hrôza a dlaňou si prikryla otvorené ústa, akoby chcela zabrániť výkriku. No bolo neskoro. Jej gesto prezradilo, že Andrejovu tvár nevideli prvý raz.

Sadko prišiel k dvojici starých mužov, zatiaľ čo ženy sa stiahli do úzadia. Podľa divokej gestikulácie, zvýšených hlasov a pohľadov upierajúcich sa na Evu, pochopila, že reč je o nej. Po chvíli nastalo priam bolestné ticho a tlmočník so starším z mužov podišli k nej. „Ukáže ti hrob tvojho muža,“  hľadiac do zeme povedal Sadko. Eva len nasucho preglgla a ako omámená sa dala viesť za dom. Sadko jej medzitým prekladal slová starca. Ten hovoril, ako pred rokmi prišiel do ich domu muž z fotografie vo veľmi zúboženom stave. „Duša mu už visela na jazyku a po troch dňoch dodýchal. Pochovali sme ho tu.“  Došli k malej kamennej mohyle bez mena. „A vy ste to neohlásili na polícii, alebo miestnym úradom?“ Vyslovil logickú otázku Marek. Starec nechápavo pozrel na Sadka, čo to ten cudzinec hovorí. „Do týchto končín úrady nechodia, políciu nikto nekontaktuje, nedôverujú jej,“ podal Sadko na vysvetlenie.

Starec, akoby pochopil, o čom je reč, ticho dodal: „Jeho duša už nepatrila tomuto svetu, tak načo komisári?“

Eva sa zviezla na kolená a zakryla si rukou tvár. V hlave mala obrovský chaos, ktorý nespájala jedna jediná logická súvislosť. „Ako mám pochopiť list s jeho písmom, ktorý mi prišiel na začiatku cesty, s hrobom, ktorý som našla na jej konci? Čo sa to tu deje, ako to mám zvládnuť a nezblázniť sa?“

„Neboj, spolu to nejako dokážeme.“ Kľakol si k nej Marek a privinul do náručia. V tej chvíli sa usedavo rozplakala.

Pokračovanie nabudúce

- - Inzercia - -